Veselé peňaženky, slzy v očiach...

Môj milovaný spolužiak je priam príkladom novodobého študenta. Má fantastickú priam až nadprirodzenú schopnosť študovať s minimom vynaloženej energie. Je piatak s ako hovorievam čistým štítom. Nikdy nič neprenášal, nikdy. Veď ako, je to predsa nadpriemerný študent. Je to však naozaj tak?Kto by mal toto vedieť? Samozrejme spolužiaci, ale tí nerozhodujú. Rodičia? Dnes už nie je tá doba. Cvičiaci? Kto tí doktoranti a asistenti, ktorí nedávno vyšli z našich radov a boli postavení zoči voči našej krutej arogancii? Ani oni nie. Česť výnimkám. Skúšajúci? Ha, oni už dávno nemajú žiaden osobný vzťah so študentom. Dokonca už sem tam ani neprídu na skúšku. Tiež však, česť výnimkám. Tak kto teda? Kto by mal vedieť aký sme naozaj študenti? Možno tí čo o motivácii rozhodujú. Vraj systém. Ten je plnení kritériami na výber tých správnych študentov. Jemu stačí aby sme ich spĺňali. O našich vedomostiach nevie nič. Vedenie školy spolu so študijným oddelením? Tak to ťažko, tí nás vidia možno dva krát za semester. Ich informácie sú v podstate rovnaké ako tie čo má systém. Tak potom kto to vie? Iba spolužiaci...Tento rok dostali štipendium všetci, čo spĺňali podmienky stanovené školou. Pre mnohých študentov je to zadosťučinenie. Nejaké to nadštandardné ohodnotenie, za dobré výsledky. Určite ich to utvrdí v tom, že fráza typu „kto sa ťa bude pýtať na známky“ je aspoň v tom to prípade hlúpa. Nanešťastie má to aj tú tzv. nespravodlivú stránku. Dnes sa dá študovať aj tak, že sa absolútne nič nenaučíte. Prípadne sa naučíte niečo, ale nerozumiete tomu. Neviete si predstaviť aké obrovské percento mladých ľudí takto študuje na našich vysokých školách. Ale čo, nech si každý robí čo chce. Áno, to však platí iba do chvíle kým sa tá pravda neobtrie aj Vám okolo nôh. Mnohí z tých láskavo nazývaných „šprtov“ sa počas štúdia stretlo s prípadom, že si skúšku či zápočet oddreli. Pri učení, alebo pri tvorbe zadanie strávili nemálo času a ich spolužiaci, tí skvelí vysoko motivovaní spolužiaci proste prišli a našli si cestičku. Ťaháky, podvody, protekcia. Spravodlivosť, kde si? Veď čo, im sa to vráti, keď raz zistia, že nič nevedia. Nikto tomu však neverí. Všetci budeme mať rovnaké vzdelanie. Ten čo vie, ten čo vie menej a aj ten čo nevie nič. Je to fér? Nie, to je dnešný systém. Systém, ktorý s tým nedokáže nič urobiť. Tak čo nám ostáva? Iba prehltnúť a ísť ďalej. Napočítať do desať, v tichosti zanadávať a nemyslieť na to. Nemyslieť na to, že štát si ešte aj spokojne platí našu hlúposť.Je mi z toho zle. Neviem s tým nič urobiť. Som asi veľmi obmedzený keď sa nad to neviem povzniesť. Veď moje vedomosti sú najdôležitejšie. Áno, to sú. Nie, nezávidím im. Tiež mám štipendium, ale mám naň aj vedomosti. Je to len malá udalosť, no otvára mi oči. Vidím, zasa chvíľu kedy stretnem spolužiaka na prijímacom pohovore na ktorom on uspeje a ja nie. Lebo bude skôr prihlásený, lebo sa pekne na pohovore usmial, alebo mal krajšiu kravatu. Veď čo, má rovnaký diplom. Je mi z toho na nič. Ešte raz mi niekto povie akých skvelých študentov vychovávajú naše školy, tak ho vysmejem. Poznáte ten pocit, keď sa dlho snažíte niečo získať, niečo čo nikto iný nemá? Keď to však získate, tak s hrôzou zistíte, že to už má každý. Poznáte? Tak viete ako sa cítim...